okt 09, 2018

Dve paličky na teste

Pri jednej bežnej návšteve lekára mi zistili, že nemám ovuláciu a teda bez nej je ťažko otehotnieť. Ok, aké budú naše riešenia do budúcna? Liečba, vyšetrenia a takto dookola a po niekoľkých rokoch sa nám to snáď podarí.

Naše plány boli dieťa tak v dvadsaťosmičke. Povedali sme si teda, že začnem brať lieky – antikoncepciu, aby sa to nejakým smerom pohlo. Na odporúčanie pani doktorky som začala užívať lieky, ktoré mi mali všetko dať do poriadku.

V máji tohto roku skončila platnosť môjho receptu na lieky a tak som zavolala doktorke čo ďalej. Vtedy povedala: “Vysaďte lieky, o tri mesiace si dáme termín a uvidíme.” Podľa pokynov som vysadila lieky. Prišiel jún a menštruácia meškala, v živote by mi nenapadlo, že môžem byť tehotná, ale pre istotu som si urobila tehotenský test. Ako asi veľa mladých dievčat, aj ja som si ho robila už mnohokrát aj napriek tomu, že som vždy brala antikoncepciu. Test bol negatívny. Padol mi prvý kameň zo srdca (keďže v tejto dobe pre nás dieťa neprichádzalo do úvahy). Pre istotu sme volali lekárke s tým, že test bol negatívny a tá potvrdila, že po vysadení antikoncepcie zvykne menštruácia vynechávať, prípadne meškať. Prešiel ďalší mesiac a opäť nič, tentokrát sme pre istotu kúpili štyri tehotenské testy. Všetky boli negatívne.

Zoštátnicovala som, nastúpila do novej práce a v júli sme to išli osláviť spolu s narodeninami môjho muža do Prahy. Prevracala som celú noc. Prisahám, že som za dvadsaťpäť rokov necítila takú bolesť žalúdka a bola som presvedčená, že do rána umriem. Neumrela som a ráno sme išli kúpiť test. Prvýkrát po šiestich rokoch, asi päťdesiatich ocikaných tehotenských testoch (len pre istotu) tam boli dve paličky. Niekedy si ten test ešte vytiahneme a skontrolujeme, či tam tie dve paličky stále sú. Plakala som ako malé dieťa. Nevedela som si predstaviť dieťa tak skoro. Hneď po škole, keď mám super prácu a kopu iných plánov.

Myslela som, že sa zrútil svet. Tieto stavy depresie trvali asi dva týždne, kým som mala chuť všetkých okolo seba zabiť. Medzičasom sme sa dozvedeli, že som už v 10.týždni. Stále sme nevedeli čo ďalej. Chcem povedať, že som nesmierne vďačná rodičom aj najlepším kamarátom, ktorí boli od samého začiatku strašne chápaví a do ničoho ma nikto netlačil, práve naopak. Všetci mi hovorili, že mám dve možnosti a ani za jednu ma odsudzovať nebudú. Takže v tomto smere vládla okolo mňa úplná pohoda.

Môj muž od začiatku tvrdil, že to je zázrak, že sa to takto podarilo a že si ho musíme nechať, bol pre mňa to obrovskou oporou, vôbec som to od neho nečakala. Ďakujem. Vždy som si myslela, že keď sa niečo podobné stane, práve on bude ten, ktorý bude v pomykove a ja to ustojím. Neustála som. Po dvoch prevrčaných, preplakaných týždňoch, kedy som už uvažovala aj nad tým, že to dieťa po pôrode predám na Miletičke sme sa definitívne rozhodli, že si ho necháme. A viem, že je to naše rozhodnutie a keď to raz oľutujeme (dúfam, že nikdy, ale žiaľ aj to sa stáva), nikomu inému to nebudeme vyčítať.

 

A čo sa týka toho, či to niekedy malému povieme, že sme si neboli istí či ho chceme? Rozhodli sme sa, že ak bude raz aj on v podobnej situácii tak áno, aby vedel, že má možnosti a má našu podporu, nech sa rozhodne akokoľvek, vždy ho budeme rovnako ľúbiť.

Tomas - Author

You Might Also Like

Tvoj názor ma zaujíma. Môžeš ho napísať sem.